Je oko len hrou náhody? Alebo nepochopeným pokladom...?

O nepodarených štúdiách, ktoré nám viac vzali, než dali.

Aby sme pochopili, prečo sa vývoj tak úžasnej metódy, akou je iridológia uberal kľukatými cestičkami a dodnes ju väčšina lekárov odmieta, takisto ako ľudia ktorí v živote skutočnú irisdiagnostiku nezažili a nemajú o nej žiadne znalosti, musíme načrieť do jej histórie.

Trochu z histórie

V dávnych dobách sa náuka o znakoch na oku odovzdávala z majstra na žiaka (ako tomu bolo v starom Grécku - Platón, Aristoteles, Galén...), alebo sa vyučovala v kláštoroch (Tibet, India, Čína). Samozrejme v tých dobách nemali potrebné technické vybavenie, zato mali čas a súcit, ktorého je v dnešnej dobe nedostatok.
Novodobejšia história irisdiagnostiky sa odohrávala hlavne v medzivojnovom období v Nemecku, kde analytický duch moderného človeka viac skúma oko s vedeckým prístupom a postupne vznikajú prvé mapy a popisy znakov a prípadov (Rudolf Schnabel a jeho žiaci – Josef Angerer a Theodore Kriege).

Tesne pred vojnou

V tridsiatych rokoch si tisíce lekárov pomáhajú s diagnózami tým, že prezerajú pacientom aj oči. Keďže pozorujú zhodu s tým, čo trápi pacienta s tým čo vidia na oku, je v roku 1939 vypísaná odmena 10 000 mariek za správnu diagnózu série prípadov. Keďže je táto metóda v tom čase len v procese skúmania a hlavne v septembri toho roku vypukne druhá svetová vojna, odmena prepadne štátu.

Prvá štúdia z roku 1957

Štúdia v roku 1957 v Nemecku: z fotografií 1000 osôb majú záujemci o iridológiu zistiť choroby osôb. Dopadlo to nespoľahlivo, čo sa dalo čakať, keďže kvalita fotografií v roku 1957 a ich farebnosti bola nedostačujúca. Dobre odfotiť oko tak, aby sa dalo z fotografie diagnostikovať, nie je jednoduché ani v dnešnej dobe. Oko je totiž vypuklý a lesklý objekt, od ktorého sa odráža akýkoľvek zdroj svetla, svetlo z okien, či lesklé predmety. A tieto odlesky zťažujú diagnostiku. Navyše, tmavé hnedé oči sa fotia ešte ťažšie, nakoľko na fotografii tvoria ešte viac odleskov ako modré oči. Sám používam makro objektív, musím mať upravený „ateliér“ aby som nemal odlesky a bez použitia špeciálneho svetla (ktoré v roku 1957 určite nemali) by som fotografiu použiteľnú na diagnostiku veru nespravil.

Štúdia z roku 1988

V roku 1988 profesor Paul Knipschild predviedol štúdiu 74 osôb so zápalom žlčníka na základe snímkov pravého oka šiestim iridológom. Úspešnosť diagnostiky bola necelých 50 % a záver autora bol, že „iridológia nie je užitočná diagnostická metóda.“ Podľa mojej mienky mohol byť výsledok už na tú dobu lepší (ja som v tej dobe chodil s aktovkou do ZŠ a o irisdiagnostike som nemal potuchy), v tej dobe bolo umiestnenie žlčníka na mape trochu nepresné, hlavne pri zápaloch sa zobrazuje v nižšom poli na dúhovke. (Túto chybu opakuje ešte aj v dnešnej dobe veľa začínajúcich iridológov a až praxou zistia ako to je.) Ďalšia vec je, že niektorí ľudia podstúpili operáciu žlčníka už pri prvom záchvate, ktorý mohol byť spôsobený zjedením ťažkého jedla na noc. Pokiaľ osoba mala akékoľvek kamienky v žlčníku (čo je bežné), rozhodlo sa v prospech operácie, hoci stav žlčníka nebol kritický. Veľa ľudí žije s žlčovými kamienkami väčšinu života a nespôsobujú im ťažkosti. Často sledujem u ľudí znaky podráždenia žlčníka z minulosti, ktoré ostávajú ako pripomienka (a možno aj varovanie pred večerným vlašským šalátom, či husičkou s lokšami :)) .

Šúdia z roku 1996

V ďalšej štúdii, ktorú viedol Timothy J. Buchanan z University of Central Lancashire v roku 1996 boli diagnostikované štyri skupiny pacientov - 30 osôb s ulceróznou kolitídou, 25 s koronárnym srdcovým ochorením, 30 s astmou a 30 so psoriázou. Opäť sa diagnostikovalo podľa fotografií (ako som už písal, je to nešťastná voľba, aj kvalitná fotografia môže byť nevhodná na diagnostiku, pokiaľ sa použije nevhodné svetlo, navyše na správnu diagnostiku je treba vidieť 3D štruktúru celého oka, nie len snímok dúhovky). Iridológovia vyhodnocovali snímky manuálne alebo pomocou software, čo je ešte horšia voľba. Softwarové programy dostupné na diagnostiku oka sú pre skúseného iridológa mierne povedané skôr prekážkou pri diagnostike. Čo sa týka výberu ochorení použitých v štúdii, ulcerózna kolitída sa zobrazí ako lokálne mikrozápaly a vriedky na sliznici čreva. Pokiaľ fotografie neboli detailné a nepoužilo sa špeciálne osvetlenie, výsledky mohli byť skreslené. Ochorenia srdca sa diagnostikujú pomerne ľahko, skôr závisí od skúsenosti iridológa, ku ktorej kategórii srdcových ochorení konkrétny znak priradí. Astmatizmus sa diagnostikuje z bielka, nie z dúhovky, to znamená, že pokiaľ na fotografiách bola hlavne dúhovka a chýbala časť bielka, diagnostika mohla byť sťažená, prípadne znemožnená. Úplne nevhodné bolo vybrať do štúdie psoriázu. Samotné kožné ochorenie sa v očiach neprejaví, prejavia sa však deje v organizme, ktoré toto kožné ochorenie vyvolali. Ide o to, že veľa kožných ochorení nie je poruchou samotnej kože, ale následkom imunitných, hormonálnych a metabolických dejov v organizme. Samotná koža - na dúhovke – v jej reflexnom poli zaberá veľmi tenký prstenec široký pár desatín milimetra. Tu sa zobrazujú niektoré znaky, no psoriáza určite nie. Tiež by ste tu ťažko hľadali ekzém, zato zmenu chemizmu v oblastiach dúhovky prislúchajúcim oblastiam na koži kde sa ekzém vyskytol určite nájdete. Nechápem však to, že iridológovia zúčastnení na štúdii, pristúpili na diagnostiku kožného ochorenia, či to bolo z nevedomosti, nedostatku skúseností, netuším. Výsledok štúdie bol pripísaný náhode.

Štúdia z roku 2005

Posledná štúdia v roku 2005 je skôr tragikomédiou, testovala sa možnosť využitia iridológie na diagnostiku onkologických ochorení prsníka, maternice, prostaty a hrubého čreva. Wikipédia píše „skúsený iridológ skúmal oči 110 osôb s rakovinou...“ Ako to že ich „skúsený“ iridológ neinformoval že onkologické ochorenia sa v očiach nezoborazujú? Častým problémom u iridológov v minulosti bola totiž nesprávna interpretácia znakov, alebo dovymýšľanie toho čo si nevedeli vysvetliť, bez riadneho výskumu. Irisdiagnostike sa venujem od roku 2000 a od tej doby mi pod rukami prešlo veľa očí. Najprv však boli roky pozorovania a porovnávania toho čo som sa dozvedel, prečítal o diagnostike s reálnymi prípadmi ľudí, ich pocitmi a  anamnézami.

Ešte som sa nestretol s tým, že by sa to, čo pozorujem na očiach nezhodovalo s reálnym zdravotným stavom človeka (samozrejme pominúc onkologické ochorenia, ktoré sa nezobrazujú). Ako by sa dalo vysvetliť, že len podľa diagnostiky očí klienta poznám jeho genetiku, zápaly, bolesti a rôzne zdravotné problémy bez toho, že by som sa ho čokoľvek opýtal? A to nedisponujem žiadnymi paranormálnymi schopnosťami! Môže to byť náhoda? Nie je v tom žiadna mystika, či veštenie, ako to niektorí veci neznalí vševedkovia tvrdia. Nežijeme v stredoveku, dnes máme k dispozícii techniku, ktorá nám otvára nové možnosti.
Nevydarené štúdie z minulosti kvôli vtedajšiemu nedostatku znalostí spôsobili, že sme ochudobnení o tento silný nástroj poznania. Ako by irisdiagnostika vedela pomôcť lekárom? Je to účinný a rýchly nástroj na hľadanie ohnísk – fokusov - z ktorých pramenia ochorenia, či už sú to centrá zápalov, alebo najslabšie miesta tela – spúšťače zdravotných problémov. Všetky fyzické znaky na očiach sú merateľné a dajú sa pozorovať, čím spĺňajú podmienku vedeckého skúmania, a teda dajú sa dokázať. Je len na ľuďoch či ich chcú aj pochopiť.

Na záver mi dovoľte jedno drzé tvrdenie:

„Neexistuje oko, ktoré by klamalo (zobrazovalo nesprávne, alebo bolo iba súhrou náhodných znakov), existuje len neznalý človek, ktorý ho nevie správne prečítať.“

Ľubomír Jánoš
Profesionálny iridológ
www.irisdiagnostika.sk